Novembrové ráno nad Mokrým jarkom

26. november 2016

V sobotu 26. novembra som si s Rukim vybehla na Pohodu. Bolo krásne slnečné novembrové ráno a chcela som pozbierať smeti a plastové fľaše, ktoré niekto vysypal na začiatku stúpania Mokrým jarkom. Potešilo ma, že kopa plastového odpadu, vysypaná na začiatku chodníka bola odstránená.

Krásnym jesenným lesom sme pribehli na kontrolu na Pohodu, všetko v poriadku, Kalička je stále suchá. Zabehli sme na Rozlúčkovú lúku a odtiaľ k chatám na Švábskom vrchu. Počas behu som si spomenula ako sme tu s Pedrom pred vyše 20 rokmi bývali a behávali. Chodníky boli vtedy uzučké, niektoré sa ani nedali rozpoznať. Množstvo ľudí, ktorí tu za tie roky pribudli, či už ako výletníci, turisti, cyklisti, bežci, motoristi z nich urobili široké cesty, miestami rozjazdené a zničené dnes už všade sa pchajúcimi autami. Za chatami som zbehla späť do Mokrého jarku. Na jeho začiatku je studnička Napojiská, s pekne urobeným prístupom a výbornou vodou. Pitná voda je v týchto lesoch vzácnosť, oceňujem snahu ľudí, ktorí sa takto starajú o prírodu. Napojili sme sa a boriac sa blatovým chodníkom sme klesali dolu jarkom. Potôčik v ňom sa po chvíli stráca až úplne zmizne, aby sa vynoril v hlbokom kaňone pod Pohodou. Pribiehame k hlavnej ceste, cez stromy už vidím premávku na nej. Rukiho pustím z vodítka, zbehne sa napiť do jarku. Ako vybehne späť hore, zavetrí a než ho stihnem chytiť rozbehne sa smerom k parkovisku. Pozriem sa za čím beží a zmeraviem od úľaku – na kraji chodníčka, ktorým chodíme hore, do niečoho v lístí rýpal kanec – obrovský, čierny, trikrát väčší ako k nemu bežiaci Ruki! Zrevem na psa, ale ten má už hlave prepnutý lovecký režim. Diviak vybehne do kopca kolmo na chodník ako nič a peláši do lesa. Ruki za ním, v duchu sa s ním navždy lúčim. Našťastie po pár minútach sa vracia, asi nemá takú kondičku alebo si uvedomil rozmerový nepomer.

So strachom, že na nás niekde kanec číha a spočíta nám to, že sme ho vyrušili pri zaujímavej činnosti, bežím k autu. Prechádzame okolo miesta, kde kanec ryl, je to asi 200 m nad parkoviskom a rušnou cestou, čo mu zjavne vôbec neprekážalo. Zostala po ňom vyrytá široká brázda ako od vetriesky. Našťastie na nás nečakal. Myslím na to, koľkokrát som tadiaľto išla sama a potme...

Kamaráti pozor, odteraz si radšej cestou hore jarkom spievajte. Ja si budem.